TIGROARCHÍV Róberta Sinaia: 1. križiacka výprava do Svätej zeme

Keď byzantský cisár Alexios I. Komnenos videl prichádzať svojho kancelára, unavene si sadol na cisársky stolec. Z kancelárovej náhlivej a kŕčovitej chôdze jasne čítal ďalšie nepríjemnosti.

Cisár na príchodiaceho kancelára uprel svoj zastretý pohľad: „ Čo sa stalo, vrav. “
„ Veličenstvo, “ uklonil sa kancelár. „ Seldžuckí Turci znova rabovali v okolí Konstantinopolu. Naše oddiely ich síce odohnali, no Selžduci stihli nakradnúť a odviesť dobytok. Ľudia z vyrabovaných osád sú nespokojní a sťažujú sa. “
„ Úbohá Byzancia, “ ťažko vzdychol cisár. „ Po stáročia naša ríša držala Turkov na uzde. Ochrana kresťanských pútnických miest v Svätej zemi nám bola prisúdená od samotného Boha, no teraz nedokážeme strestať bandu zbojníkov, ktorí prídu lúpiť priamo do našich domovov. “
„ To cisár Romanos, “ hľadal vinníka kancelár. „ Keby nebol urobil chybu pri Mantzikerte, mohol Seldžuckých Turkov pokoriť raz a navždy. Veď mal niekoľkonásobnú prevahu. “
Cisár vstal a urobil niekoľko krokov k oknu, odkiaľ do siene prúdil čerstvý vzduch: „ Bitky sa nevyhrávajú počtom vojakov, ale túžbou zvíťaziť. Čo mohol cisár Romanos očakávať od Vikingov, Rusov, Pečenegov, Kumánov, Chazorov a čo ja viem koho ešte? Že budú bojovať za svätú vec? Nie, oni bojovali za peniaze. Preto Seldžuci zvíťazili. “
„ Majú nedostatok pastvín, “ skonštatoval kancelár. „ Títo kočovní pastieri sa pred mnohými rokmi začali so svojimi stádami sťahovať cez hranicu severnej Sýrie na anatolské výšiny a tu sa stretli s našimi roľníkmi. Neprestajné šarvátky vyvrcholili pred tridsiatimi rokmi pri Mantzikerte. Čo nasledovalo potom, už vieme. “
Cisár mlčky stál pri okne a oddával sa svojim myšlienkam: „ Miesta, kde kedysi Kristus konal svoje zázraky a kráčal po rovnakej zemi ako hriešni ľudia, sú v kresťanskom svete považované za najsvätejšie zo všetkých. Hispánska Compostela, kde sú uložené telá bratov Jakuba Veľkého a Jána, synov Zebedeových, sa radí hneď za Rím, kde žili a zomreli sv. Peter a Pavol. A Rím je na druhom mieste za Jeruzalemom a ostatnými posvätnými miestami Palestíny. Púť do týchto miest bola najtúžobnejším prianím všetkých kresťanov... Už viac ako 450 rokov sa Jeruzalem nachádza v moslimských rukách. Moslimovia dovoľovali kresťanom obývajúcim obsadené územia veriť tomu, čomu verili, a uctievať to, čo považovali za správne. Pútnikom zo Západu, ktorí sa prichádzali modliť pri Božom hrobe, na Olivetskej hore alebo v Justiniánovom chráme Narodenia Pána v Nazarete, pokojne dovoľovali navštevovať ich svätostánky. Lenže, ako sa zdá, nastali ťažkosti. “
„ Je tak, ako hovorím zakaždým, “ presviedčal Alexia kancelár. „ Moslimovia vyháňajú našich veriacich z posvätných miest a okrádajú ich. Cesty do Svätej zeme sa len tak hemžia lupičmi a mnoho našich kresťanských bratov prišlo o život. “
„ Nemám na výber, “ prikývol cisár. „ Požiadam o pomoc rímskeho pápeža Urbana II. Iba on dokáže presvedčiť západných kresťanov, aby v znamení kríža prišli oslobodiť Boží hrob. “

****************************************

V novembri roku 1095 sa pred pódiom, ktoré bolo postavené na poli za východnou bránou francúzskeho mesta Clermont, schádzali obrovské davy ľudí. Dav šumel a hučal, ale keď sa za zábradlím pódia objavil pápež Urban II. , ľud stíchol. Svätý otec sa hodnú chvíľu uprene na dav pozeral, akoby si premeriaval každého jedného človeka osobitne, potom sa zhlboka nadýchol a povedal: „ Raz Mojžiš, nachádzajúc sa so svojím stádom pri hore Horeb videl čudné zjavenie. Videl pred sebou ker, ktorý horel, ale nezháral. Náhle začul hlas: - Ja som Boh otca Tvojho, Boh Abraháma, Boh Izáka a Jakuba. Videl som utrpnie svojho ľudu v Egypte, počul som plač biednych Izraelitov a preto Ťa posielam k Faraónovi, aby si vyviedol môj ľud z Egypta – . Mojžiš sa vypravil k Faraónovi a povedal mu, že Boh prikázal, aby prepustil izraelský národ. Avšak Faraón nechcel prepustiť lacných otrokov. Vtedy Boh dopustil na Egypťanov veľké trápenia a nakoniec anjel Pána usmrtil všetkých prvorodených v celom Egypte. Faraón sa zľakol a nariadil Izraelitom Egypt opustiť. Nevďační Izraeliti 40 rokov blúdili v púšti, až sa nakoniec Boh nad nimi zľutoval a priblížil ich k zasľúbenej zemi, aby sa mohli usadiť v judejskom meste Jericho... Potom nám Boh dal Ježiša Krista - Spasiteľa, ktorý svojou smrťou v Jeruzaleme, priniesol všetkým kresťanom nádej a rozhrešenie... . S nesmiernou bolesťou sa však dozvedáme, že Kristova zem padla do rúk pohanských Turkov. Do kresťanských krajín prenikajú Turci, mučia nevinných mužov a ženy a znesväcujú chrámy. Najhoršie je znesvätenie Jeruzalema a mnohých jeho svätých miest a strašné pokorovanie a násilie, ktorému sú pútnici do Svätej zeme vystavovaní. “
Dav zaburácal rozhorčením: „ Hanba neveriacim!.. . Do pekelného ohňa s nimi!.. . Boží trest na nich!.. . “
„ Ak v našich srdciach, “ snažil sa pokračovať pápež, „ ak v našich srdciach pretrváva túžba navštíviť krajinu, kde Kristus žil a zomrel, ostáva nám jediné - pomôcť našim východným kresťanským druhom získať späť stratené územie... . Je na čase, aby kresťania na Západe povstali v spravodlivom rozhorčení a vykročili na pomoc. Je potrebné prestať s domácimi potýčkami a miesto toho vypovedať svätú vojnu nepriateľom Boha. Boh sám bojovníkov povedie a dá im víťazstvo a tým, ktorí padnú v boji, sľubujem ja, pápež Urban II. rozhrešenie a odpustenie všetkých hriechov. Prečo márniť životy v hriechu a strádaní, keď môžete nájsť ako vojaci Kristovi šťastie na tomto svete a vykúpenie na onom? Nastal čas činov a do leta musia byť Kristove armády pripravené vyraziť Svätej zemi na pomoc proti Seldžukom. Boh to tak chce!.. . A teraz sa v pokoji odoberte domov a v modlitbách rozjímajte o mojich slovách. A vy, biskupovia, kňazi a mnísi, rozíďte sa po celej krajine a so znamením kríža všade hlásajte svätú vojnu za oslobodenia Svätej zeme... Choďte v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen. “

****************************************

Z Clermontu sa šírili po celom Francúzsku obrovské vlny nadšenia, ktoré sa rozliali do všetkých západoeurópskych krajín. Čoskoro bolo na pochode do Svätej zeme 30 000 križiakov.
V lete roku 1096 prijal byzantský cisár Alexios vo svojom paláci malého mnícha: „ Boh vyslyšal naše modlitby a spojil kresťanov vo svätej veci. Teraz Turci uvidia silu našej viery. Božie požehnanie naplní cieľ vašej ušľachtilej cesty... Takže ty si ten, ktorého volajú Peter Pustovník? “
„ Áno, Výsosť, “ úctivo povedal mních. „ Prešiel som celé Francúzsko a Nemecko, aby som pod zástavy s krížom priviedol ľudí, ktorým v srdciach horí túžba oslobodiť Jeruzalem. Sú tu som mnou. “
„ Počul som, že ste mali v Uhorsku isté problémy, “ prehodil Alexios. „ Snáď len uhorský kráľ Koloman nepodľahol šaľbe Satanovej a nekládol vám prekážky. Je to mimoriadne oddaný kresťan... “
„ Nuž nie, to nie, “ pokrútil hlavou Peter Pustovník. „ Práve naopak. Kráľ Koloman k nám pristupoval ako k húfu ozbrojených pútnikov. Povolil nám prechod svojou krajinou a zo všetkých síl sa nám snažil cestu uľahčiť, ale pritrafilo sa zopár nepríjemností. Mojim spolubratom sa po ceste nedostávalo jedla, tak si sem tam niečo zobrali od miestnych dedinčanov.
Cisár však bol dobre informovaný a mienil hosťa patrične napomenúť: „ Sem tam si niečo zobrali? Skôr kradli ako straky. Kupci hovoria, že v ktoromsi pohraničnom meste spor o pár topánok sa zmenil na bitku, ktorá čoskoro prerástla do regulérnej bitky. Tvoji muži napadli mesto, vyplienili obchody a tržnicu a pobili 4 000 Uhrov. Až Kolomanovo vojsko vás naučilo poriadku. A to isté sa dialo v Belehrade a Sofii. A už sa mi dostáva správ, že križiaci rabujú kresťanov aj u nás v Byzancii. V Konstantinopole už pokradli ešte aj meď z chrámových striech. Prišli ste nám na pomoc, tak nám pomáhajte. V opačnom prípade budem musieť zjednať poriadok sám, ak na to nestačia tvoji velitelia. “
„ Urobím všetko, čo bude v mojich silách, “ ponáhľal sa s odpoveďou Peter. „ Je však potrebné , aby si pochopil naše položenie. Ľudia, čo sa postavili pod Kristove zástavy sú hladní bezzemkovia, žobráci bez strechy nad hlavou, ale aj chudobní rytieri, pre ktorých je vojna odjakživa zamestnaním. Teraz sa snažia prežiť tak, že sa v tlupách pohybujú po dedinách a lúpia a drancujú, aby sa najedli. Časť potravín sme riadne zaplatili, no aj tak je to málo. Títo otrhaní, špinaví a vyhladovaní ľudia sú však ochotní oslobodiť Jeruzalem. “
Cisárovi sa na tvári nepohol ani sval: „ Rozumiem. Kristovej veci som plne k dispozícii. Aby sme predišli nepríjemnostiam najlepšie bude, aby sa tvoje húfy presunuli do vojenského tábora na Kibotose neďaleko Nikomédie a tam vyčkali na príchod posíl z Európy. V žiadnom prípade nesmiete zaútočiť na Turkov teraz. Je vás ešte málo a Seldžuci sú skvelí bojovníci... A všetkým bojovníkom, ktorí prišli vyslobodiť Boží hrob odkáž, že sa všetci za nich modlíme a ďakujeme za pomoc... “

****************************************

Medzitým viedol cez Uhorsko ďalšie križiacke vojsko dolnolotrinský vojvoda Gottfried z Bouillonu a jeho dvaja bratia Eustach a Balduin.
Začiatkom leta 1097 sa v stane biskupa z Le Puy zišli križiacki velitelia. Dolnolotrinský vojvoda Gottfried z Bouillonu zamračene povedal: „ Peter Pustovník je odpísaný. On a tí jeho nemeckí zabijaci, čo v okolí Kibotosu plienili a piekli deti na ražni, si nezaslúžili nič iné ako porážku. Nechali sa vylákať von z opevneného mesta, aby Turkom vpochodovali rovno do pasce. Tri míle od tábora! Takúto neopatrnosť na bitevnom poli by neurobilo ani decko. Rytieri si vykračovali ako na prechádzke a vraj sa smiali a pokrikovali na seba, zatiaľ čo sa všade naokolí skrývali tisícky tureckých lukostrelcov. Mračná šípov potom vykonali svoje. Všetko čo zostalo nažive, bežalo naspäť do tábora. Seldžucké kone však boli rýchlejšie a keby neprišli na pomoc byzantské lode, boli by Turci vyvraždili tábor celý. “
„ To už sa nestane, “ rázne prehovoril provensálsky markýz Raimond z Toulouse. „ Dorazili sme sem spoza Bosporu len nedávno a už sme nad Seldžukmi zvíťazili v niekoľkých bitkách a postúpili sme hlboko do vnútrozemia. Najväčším nepriateľom nášho vojska je však aj naďalej hlad. Spolu so ženami a deťmi je to okolo 100 000 ľudí, ktorí musia každý deň jesť. Ak sa čo najskôr nedostaneme do Palestíny, zhruba polovica našich ľudí zomrie od hladu. “
„ Toto je trest, “ zopäl ruky biskup z Le Puy, ktorého všetci považovali za duchovného vodcu celého ťaženia. „ Stihol nás boží trest za to, čo sme vykonali na židoch. Naši rytieri ich spolu s rozvášnenými davmi zabíjali počas celej cesty Francúzskom a Nemeckom. Len v Uhorsku dokázal kráľ Koloman zjednať aký taký poriadok. Urazili sme Boha, no neustále sa modlím, aby nás prividol k víťazstvu. “
Normanské knieža Bohemund z Tarentu, ktorý tu bol so svojimi synovcami, sa krátko pomrvil na hrubej lavici: „ Neostáva nám nič iné, iba vyhrať. Máme v rukách najväčšiu armádu, aká bola v západnej Európe vytvorená od zániku Západorímskej ríše. “
„ Tak je, “ postavil sa Bohemundov synovec Tankred. „ Márnymi rečami len strácame čas. Pozrite. Najkratšia cesta do Sýrie vedie cez pohorie Taurus priesmykom, ktorý Turci volajú Kilikijská brána. Načo toľko váhať. Vojsko nemôže ostať dlho na mieste, lebo v tomto pekelnom piesku niet čo jesť. Musíme čo najskôr vyraziť ďalej... “
Šľachtici začali šomrať, ale mohutným hlasom všetkých prerušil Raimond z Toulouse: „ Čo toľko šomrete a nahlas nepoviete, že prechod cez Kilikiju je čisté bláznovstvo. Taurus je ťažko schodný a mimoriadne príkry pre horské kozy, nieto ešte pre rytierske vojsko. Navyše teraz, keď sme obsadili Nikáju, Doryleon a Heraklei je cesta cez hlavné mesto Kappadokie Caesareu Mazachu otvorená a odtiaľ vedie dobrá cesta cez Antitaurus dole na Sýrsku planinu a do Antiochie. Neprenáhli sa Tankred. “
„ Pokiaľ vy prejdete cez Caesariu, “ nadšene zvolal Gottfriedov brat Balduin, „ budem ja a moji Lotrinčania v Kilikiji. Pôjdem s Tankredom a dobyjeme Tarsus, kde sa narodil sv. Pavol skôr, ako sa nazdáte. Čakanie len nahráva Turkom. Poď Tankred, zober svojich Normanov a spoločne sa pripravíme na cestu... Ak chcete, môžete tu trúchliť hoci aj do rána. “

****************************************

21. októbra dorazila križiacka armáda k hradbám Antiochie, ktoré sa zdali byť nedobytnými. Netrvalo dlho a najbližšie okolie bolo vydrancované a vyjedené. Po niekoľkých tureckých útokoch začali križiaci zvoľna umierať od hladu.
Koncom januára 1098 bola situácia križiakov kritická. V Raimondovom stane nebolo veselo. Všetci už boli unavení a vyhladovaní. Biskup z Le Puy si vzdychol: „ Ľudia utekajú, lebo nemajú čo jesť. Počuli ste už o tých primitívnych Vlámoch? Jedia mŕtvoly zabitých Turkov. A keď mŕtvych už nemajú, lovia živých. Boh im odpusť hriechy ako i nám naše... Ak nám nepomôžu obliehacie stroje, ktoré so sebou priniesli Byzantínci, za chvíľu zjedia aj nás... “
„ Zato Balduinovi sa vodí lepšie, “ zamľaskal jazykom zlepeným od smädu Raimond z Toulouse. „ S Tankredom spoločne vytiahli na Tarsus a aj ho dobyli. Lenže dvaja kohúti na jednom smetisku je priveľa. Balduin Tankreda porazil v bitke a sám obsadil Edessu. Vraj tam založil kráľovstvo. Hm, pozoruhodný výkon. Pomohol si sám, treba ho obdivovať. Ako najmladší šľachtický syn nemal šancu, aby doma zdedil majetok... “
„ Hore hlavy, nesiem dobré správy, “ vrútil sa do stanu Bohemund a tvár mal veselšiu ako obvykle. „ Predstavte si, že som tajne nadviazal styky s jedným z popredných veliteľov Antiochie. Je to na islám obrátený Armén menom Fírúz, ktorý nemá svojho tureckého vládcu príliš v láske. Snažil som sa ho presvedčiť, aby mesto zradil, a nasľuboval som mu za to kopy peňazí. Ale nič. A zrazu dnes ku mne vyslal posla so správou, že ak sa vyšplhajú naši muži na mestské hradby pri Veži dvoch sestier, pustí ich dovnútra. Uvažoval som, či to nie je pasca, ale posol mi pobavene povedal, že Armén práve prišiel na to, že jeden z tureckých veliteľov mu zviedol ženu. No to by ma veru nenapadlo. Nasľuboval som mu peňazí koľko nemá ani sám pápež a on nič. Ale keď mu niekto prespí ženu rozzúri sa tak, že zapredá celé mesto, haha... . “
Raimond hneď ožil: „ Kolujú chýry, že sa blíži Korbugha s veľkou tureckou armádou. Nesmieme premárniť príležitosť. Jednu sme už prepásli, keď sme sem pritiahli. Darmo som žiadal okamžitý útok. Nikto ma nepočúval. Obliehania vraj bude istejšie... “
„ Chápem ťa, Raimond, “ zastavil markýza Bohemund. „ Teraz na to nie je čas... Večer vyvedieme nápadne pred zrakmi Turkov svoje vojsko z tábora východným smerom, akoby v ústrety Korbughovi. Akonáhle sa zotmie, vrátime sa rovnakou cestou späť a zhromaždíme mužov v čo najväčšej tichosti pod hradbami Antiochie pri Veži dvoch sestier. Potom nech sa deje vôľa Božia... . Poď Raimond, ideme pripraviť bojovníkov. A ty biskup, modli sa za naše hriešne duše. “

****************************************

Tesne pred svitaním dorazilo vojsko pod Vežu dvoch sestier, pričom sa všetci pohybovali tak ticho, ako to len skalnatá pôda a ich zbroj dovoľovali. Pri otvorenom okne bol opretý rebrík. Bohemund k nemu podišiel, oboma rukami vyskúšal jeho pevnosť a potom sa obrátil na rytiera, ktorý stál za ním: „ Fulk zo Chartres, si jeden z najlepších rytierov, akých kedy táto zem nosila. Boh do teba vkladá nádej, že nám otvoríš cestu do tejto liahne pohanských psov. Zober si 60 mužov, zlikvidujte stráže na hradbách a otvorte nám bránu. Pamätaj, že slúžiš Bohu a všetky hriechy ti budú odpustené. Tu máš môj meč a teraz choď v mene Krista! “
Fulk si rukou v drôtenej rukavici letmo prekrižoval hruď, potom mávol na svojich mužov a prvý vystúpil na rebrík. Opatrne kráčal hore, ale tasený meč mu predsa len niekoľkokrát zazvonil o kamenný múr. Hore ho už čakal Armén a šeptom ho oslovil: „ Konečne ste tu. Všetci ešte spia, ale na hradbách je niekoľko stráží. “
Rytier prekročil cymburie a ticho zašomral: „ Dobre, teraz mi ukáž ďalšie veže a bránu... aha tam sú...veže a dole...brána... Chlapi, jedni na pravo, druhí naľavo...podrežte stráže a obsaďte veže, ale dole sa nepúšťajte. A všetko v tichosti... Hej vy dole prirazte rebríky a rýchlo hore... ták, rýchlo rýchlo... . nezdržiavajte sa, musí nás tu byť čo najviac... Ešte lezte hore... Ták a teraz, sme pripravení?.. .. Tak teda. V mene Ježiša Krista Nazaretského na nich! Bite pohanov!.. . Rýchlo dolu otvoriť bránu! “
Fulk sa rozbehol vyrazil do mesta. Teraz už križiakov nedokázalo zastaviť nič. Nasledoval masaker, pri ktorom boli turecké ženy a deti vraždené spolu s mužmi a omylom bolo zabitých i mnoho gréckych a arménskych kresťanov. Na poludnie nezostal nažive jediný Turek. Ulice boli tak posiate telami, že bolo miestami obtiažne cez ne prejsť, a keď začalo páliť slnko, bol vzduch plný pachu krvi a hniloby. Ale križiaci opäť dobyli Antiochiu pre Krista.

****************************************

Sotva križiaci Antiochiu obsadili, dorazil Korbugha so svojím vojskom a obľahol ju.
Presne týždeň po dobytí mesta si vyžiadal mladý rozodraný dedinčan Peter Bartolomeus audienciu u Raimonda z Toulouse a biskupa z Le Puy, aby im povedal o svojom zázračnom videní: „ Pamätáte sa na tú noc začiatkom roka, keď sa triasla zem? Vtedy som sa vydesený ukryl v chatrči, kde sa náhle predo mnou objavili dvaja muži v trblietavom odeve. Starší z nich mi povedal, že je apoštol sv. Ondrej a že mi prišiel ukázať, kde nájdem kopiju, ktorou bol prebodnutý Kristov bok. V tom okamihu som bol zázrakom prenesený do katedrály sv. Petra v Antiochii, ktorú moslimovia premenili na mešitu. A tu mi sv. Ondrej ukázal miesto, kde je posvätná kopija zakopaná pod podlahou. “
„ Blúzniš od hladu, “ zahriakol chlapa Bohemund. „ Naši vojaci sú takí hladní, jedia trávu a kôru stromov. Nič ti nevyčítam. V pokoji sa vráť k svojim spolubratom. “
„ Je to pravda, “ nástojil Bartolomeus. „ Chcel som kopiju ihneď vyzdvihnúť, ale sv. Ondrej mi povedal, že mám počkať, kým rytieri mesto nedobyjú. Potom, že sa nám opäť dostane ochrany Božej a že prekonáme všetky ťažkosti. Sv. Ondrej a jeho anjelský sprievodca ma nakoniec odviedli späť do tábora a zmizli... . Som len prostý človek a mal som strach, že sa mi všetci vysmejú. Venoval som sa teda ďalej svojej práci, ale sv. Ondrej ma navštívil ešte trikrát a prísne ma pokarhal za neposlušnosť. Prikázal mi urobiť tak, ako povedal. “
Biskup z Le Puy si nervózne hrýzol peru a po chvíli sa opýtal: „ A nevymýšľaš si náhodou? Už som počul o kadejakých zjaveniach, ale väčšinou sa prišlo na to, že sú to výmysly. To by bolo rúhanie. “
„ Počkaj, nechaj ho, Adhémar, “ prerušil biskupa Raimond. „ Vojsku to môže pomôcť... Ja verím tvojím slovám Peter Bartolomeus. Zajtra sa vyberieme na miesto, kde treba kopať. “
Nasledujúceho dňa sa vybral Raimond so skupinou mužov do katedrály a začali odkrývať podlahu kaplnky. Po niekoľkých hodinách sa Raimond z Toulouse roztrpčený vrátil k biskupovi: „ Nič sme nenašli. Márne sme prekopali celú dlážku. Ten oplan nás oklamal. “
Odrazu vpadol do stanu sám Peter: „ Svätý Ondrej nás neopustil. Všetci sa modlite ako nikdy doposiaľ. Pozrite čo nám nebo zoslalo. Tu je kopija. Kaplán pobozkal jej hrot, zatiaľ čo ostatná časť bola ešte v zemi. Tu je posvätná kopija, ktorou bol na Kalvárii prebodnutý Kristov bok. Je to dôkaz Božej priazne. “
Raimond z Toulouse vyjavene pozeral na hrot kopije a potom prehlásil: „ Ak nám náš Pán zoslal znamenie svojej priazne, nesmieme ho nechať čakať. Jediné riešenie, ktoré nám ostáva je ihneď zaútočiť. Vojsko je hladné a každý deň stráca silu. Ráno zaútočíme. “

****************************************

Ráno 28. júna 1098 vypochodovali križiaci z Antiochie cez rieku Orontes. Boli vyhladovaní a v handrách, ich zbrane boli zhrdzavené, korúhve vyblednuté, ale sprevádzala ich posvätná kopija.
Keď prešli most, rozptýlili sa a vytvorili útočnú líniu. Oproti im vyšli Seldžuci. O chvíľu sa krik mužov a rinčanie ocele rozliehalo po celom bitevnom poli. Turecká jazda zasypávala nepriateľa dažďom šípov, ale útok kresťanov bol mohutný a turecké rady začali kolísať. Zrazu prebehla radami križiakov správa: „ Počuli ste to? Na ľavom krídle spozorovali pár rytierov na čerstvých bielych koňoch s bielymi korúhvami nad hlavami. Sú to naši svätí bojovníci sv. Juraj, Demetrius a Merkurius. Normania, Provensálci a Vlámovia! Boh nás neopustil. Vpred za Boha a vieru!.. .. Pozrite utekajú!.. . Tamto je vidieť karmínovo červenú korúhev. To je Bohemund a jeho rytieri a dorazil aj Tankred. Ženú Turkov pred sebou. Za nimi, neľutujte nikoho! “
Križiaci sa začali hnať za Bohemundom, potkýnali sa na telách ranených a mŕtvych a vzrušene kričali. O chvíľu boli Turci zlomení. Bitka bola vyhraná.

****************************************

Víťazstvo nad islamskými silami pod hradbami Antiochie bolo rozhodné, ale čoskoro zomrel biskup z Le Puy a Bohemund s Raimondom z Toulouse sa začali naťahovať o vládu nad dobytým mestom. Radoví vojaci sa rozhodli zasiahnuť a na Vianoce 1098 si vyžiadali u Raimonda audienciu: „ Vznešený Raimond z Toulouse. Si statočný bojovník a pod tvojimi zástavami sme prišli až sem. Ale po nesmiernom strádaní nevidíme nič, len ustavičné hádky našich veliteľov. Dokážete sa spojiť, len keď na nás útočia Turci. Už toho bolo dosť... . Ponúkame ti to, že ťa uznáme za vrchného veliteľa, keď nás povedieš rovno do Jeruzalema. “
Raimond si meravo prezrel deputáciu a prehlásil: „ Uvedomujete si, že ak budem súhlasiť, padne Antiochia Bohemundovi? Ale nech je tak. Ak si Boh želá, aby som vás priviedol do Jeruzalema, učiním tak. Odpočinieme si a začiatkom Nového roka zamierime na juh ku Svätému mestu. “
„ Môžeš sa na nás spoľahnúť, “ zažiaril úsmev na strhaných tvárach vojakov. „ Pôjdeme kam prikážeš a verne budeme stáť po tvojom boku. “
Raimond súhlasne prikývol: „ Pripravte sa však na to, že nás nebude viac než 30 000. Našu cestu budú lemovať slzy, krv a utrpenie. Všetko je v rukách Božích. Môžete ísť. “

****************************************

V januári roku 1099 Raimond vyrazil a viedol vojsko po pobreží na juhu. Jedno veľké mesto pozdĺž pobrežia Stredozemného mora po druhom – Tripolis, Bejrút, Sidon, Tyros, Akra, i Jaffa – uzatvorilo s križiakmi priateľstvo a vítalo ich ako osloboditeľov.
V máji sa pod hradbami Jeruzaléma začali práce na dvoch veľkých útočných vežiach. Niekoľko križiakov, ktorí z hájov pod Olivetskou horou prinášali drevo na rebríky, si sadlo do chládku pod stromy. Jeden svetlovlasý Norman sa obrátil na svojho druha: „ Nože Hugo, daj sa napiť vody. “
„ Vody? “ nevrlo zagánil druh. „ Táto žltá hniloba sa ani nedá piť. Odkedy začal fúkať ten horúci vietor, je tu ako v pekle. Všade zvírený dusivý prach, ktorý vniká do nosov, očí a vlasov. A keď si zoženieme nejaké jedlo, je také zaprášené, že škrípe medzi zubami a voda, ak nejakú nájdeme, smrdí bahnom... Na tu máš vak... Už sme na výprave 3 roky, ale mali by sme čo najskôr Jeruzalem dobyť, lebo za chvíľu tu všetci skapeme od hladu, “ odpovedal Hugo.
Norman si vzal vak s vodou a kývol hlavou: „ Tankred v Betlehéme vztýčil svoju korúhev nad chrámom Narodenia Pána... Boh nás síce doviedol k bránam Jeruzalema, ale tie zostali zatvorené... Bol si pri prvom útoku? Nebudeme veru med lízať. Zdolali sme vonkajšie opevnenie, ale potom nás zastavili. Pod prívalom šípov a kamenia, ktoré sa na nás začali sypať z vnútorných hradieb sa ďalej nedalo. Bili sme sa tri hodiny, ale museli sme ustúpiť. Mŕtvych a ranených sme odnášali so sebou. “
Hugo si rukou utrel pot z čela a uznanlivo povedal: „ Nuž pri útoku som nebol. Poslali ma zháňať niečo pod zub. Ale zúčastnil som sa tej slávnostnej procesii okolo hradieb Jeruzalema. Na čele kráčali biskupovia a kňazi, za nimi rytieri a križiaci so svojimi ženami. Všetci sme namáhavo kráčali bosími nohami po skalnatých svahoch, zatiaľ čo sa moslimovia kopili na hradbách a prizerali sa. Robili si z nás posmech, že nesieme kríže na chrbtoch, zatiaľ čo ich ženy hádzali do nás trus a jačali nezrozumiteľné nadávky. Nedbal som na to. Keď sme došli na Olivetskú horu, biskupi začali kázať. Bolo to dosť pôsobivé, myslím, že sa všetci vrátili v pevnej viere, že o pár dní bude mesto v našich rukách... Len čo dokončíme tie obliehacie veže a rebríky. No dosť už rečí, vstávaj, hybaj do roboty. “

****************************************

V noci zo 14.júla 1099 bola jedna z dokončených veží posunutá do bojovej pozície a ráno sa Raimond z Toulouse pokúsil o útok. Veliteľmi horného poschodia druhej veže boli Gottfried z Bouillonu a jeho brat Eustach.
Gottfried bodro zvolal: „ Raimond už začal... Ako si sa pred bojom vyspal Eustach? “
„ Ále, celú noc som nespal, “ trochu unavene prehodil Eustach, „ Bál som sa, že Saracéni zapália veže, ktoré sú teraz v blízkosti vnútorného valu. Chvalabohu sa nič nestalo. Sme pripravení. Môžeme vyraziť... Hej, chlapi! Hore sa! Zvlažíme naše meče moslimskou krvou!
Gottfried počkal, kým sa muži zhromaždia pod vežou a potom zavelil: „ Tak chlapi, udrela posledná hodina. Prirazíme tú beštiu k hradbám a zabijeme každého moslima, ktorého stretneme. Boží hrob čaká na naše modlitby... . Poriadne sa zaprite... Ták, Héj rup... Tlačte vežu rovno k päte severného múru! “
Veža sa pomaly sunula k hradbám, ale Saracéni ju zavalili mračnom kamenia a zápalných šípov. Niekoľko rytierov začalo naliehať: „ Gottfried, je to veľmi nebezpečné. Tí diabli strieľajú veľmi presne. Príliš veľa mužov je už mŕtvych a to sme sa ešte nedostali pod hradby. Opusť vežu, už si aj zranený. Chlapi posúvajú vežu k hradbám, ale pozri sa na nich. Sú zasypávaní dažďom kamenia a plameňov a slnečná žiara je taká neznesiteľná, že si v zúfalstve vyzliekajú brnenie a dávajú prednosť smrtiacemu šípu pred upečením. “
„ Nie, musíme vydržať! “ odmietol Gottried. „ Už sme len niekoľko stôp od múra... . Chlapi už len kúsok... A vy sa spamätajte. Pozerá sa na nás celé vojsko. Počujete ako nás povzbudzujú? A pozrite sa tamto ako sa na nás tí pohanskí psi škeria a vykrikujú provokácie... Nože tu nestojte a prineste zápalné šípy. Poriadne im zakúrime a potom nech je nám aj im Boh milostivý. “
Rytieri ho počúvli a za chvíľu horiacimi šípmi zapálili drevenú obšívku steny, z ktorej moslimovia hádzali na križiakov kamene. Plamene a dym uviedli na chvíľu obrancov do zmätku. Gottfried využil príležitosť: „ Pretnite laná na padacom moste veže! Nedbajte na oheň! Každý, kto je Kristov vojak za mnou! Rýchlo na hradby, dokým sa nespamätajú! A vy tam dole, prineste rebríky a poďte za nami... Ponáhľajte sa, už sme sa zmocnili kúska hradied, šplhajte sa hore!.. . V mene Ježiša Krista vpred! Nemajte zľutovanie s nikým! “
Ostatní sa zatiaľ vydriapali na vežu a po padacom moste sa hnali na pomoc Gottfriedovmu predvoju. Obrana bola zlomená a Jeruzalem už nebolo možné zachrániť. Tankredovi Lombarďania medzitým otvorili čakajúcemu vojsku jednu z mestských hradieb a križiaci sa začali valiť do ulíc Jeruzalema.
Veliteľ jedna skupiny rozzúrených križiakov zamieril k starému chrámu: „ To je Skalný dóm a posvätná mešita al-Aksá! Ha, ale čo to? Nad mešitou veje Tankredova korúhev. Poďme dovnútra! Zistíme, čo to má znamenať! Za mnou! “
Rytieri so zakrvavenými mečmi vbehli do chrámu, kde našli asi dvesto moslimov. Jeden z križiakov zreval: „ Tak tu ste sa schovali vy zbabelí psi! Chlapi na nich, pobite ich do jedného! “
„ Zadrž kresťan! “ odvážil sa zastaviť špinavého križiaka jeden zo Saracénov. „ Jeden z vašich rytierov nám sľúbil život za vysoké výkupné. Súhlasili sme a dal nám svoju korúhev, aby sme ju vyvesili nad mešitou na znamenie, že sme pod jeho ochranou, “ .
„ Drž papuľu, neverec! “ rozzúril ešte viac vojak. „ Celé mesiace som kruto strádal, videl som svojich druhov zomierať na choroby, hladom a smädom a videl som ich padnúť v boji. Práve sme dosiahli slávne víťazstvo a moje vnútro spaľuje jediná myšlienka. Pomstiť všetko to šialenstvo, ktoré som musel prežiť. Naviac, poškvrnili ste sväté mesto Jeruzalem. Ste Bohu odporní služobníci Antikrista a uctievači zla, ako o tom hovorí biblia. A tak vás s chuťou pobijeme, aby sme splnili vôľu Pána. “
„ Dosť rečí, “ zdvihol meč veliteľ oddielu. „ Pozabíjajte ich! “
Vraždenie v Jeruzaleme pokračovalo celý deň až hlboko do noci. Keď prišiel nasledujúce ráno ku chrámu kaplán Raimond z Aguilers, našiel tu zmes tiel. Mešita al-Aksá a Skalný dóm boli tak plné tiel povraždených, že sa doslova brodil v krvi. Boli pobití aj Židia, ktorí boli najprv vohnaní do hlavnej synagógy a potom zaživa upálení. Keď už nebolo koho zabíjať, vydali sa víťazi v procesii ulicami mesta, stále ešte vystlanými mŕtvymi telami a plnými hnilobného pachu, ku chrámu Božieho hrobu, aby Bohu vzdali vďaku za jeho veľkú milosť a za víťazstvo kríža.

****************************************

Dobytie Jeruzalema bolo najväčším úspechom križiackej výpravy. Prvým kráľom Jeruzalemského kráľovstva sa stal Gottfried z Bouillonu. Ten ponuku prijal, ale odmietol titul „ kráľa“ s tým, že môže byť len jeden kráľ Jeruzalema, ale že ten bol ukrižovaný pred tisíc rokmi. Oznámil, že by si prial byť titulovaný Advocatus Sancti Sepulchri -ochranca Božieho hrobu.
Gottried vládol len krátko a už začali prichádzať správy o obrovskej egyptskej armáde, ktorá prešla cez Sinajskú púšť do Palestíny a blížila sa k pobrežnému mestu Askalon. Velil jej sám egyptský vezír, Armén al-Afdal. Gottfried ho v polovici augusta porazil.
Po tomto úspechu sa niekoľko pobrežných miest vzdalo a Gottfried prijal ich kapituláciu bez toho, aby si kládol neúnosné podmienky. To bolo veľmi rozumné. Netrvalo dlho a emírovia z Askalonu, Caesarei a Akry, sa rovnako rozhodli podrobiť sa a stať sa jeho vazalmi. Ich životná úroveň totiž závisela na obchodoch s moslimami z prímorskej planiny a ich obchodné cesty viedli Gottfriedovým novým štátom.
Gottfried si bol vedomý toho, že ak má mať prítomnosť kresťanov v Svätej zemi trvanie, sú nepretržité vojny s islamom neprijateľné. Preto Arabom povolil prechod ich karaván cez jeho územie a vyzval ich k obchodovaniu s kresťanmi, čím sa vzťahy obyvateľov križiackeho štátu s moslimskými susedmi výrazne zlepšili.
Po Gottfriedovej smrti nastúpil na trón jeho brat Balduin I. a vládol Jeruzalemu 18 rokov. V čase jeho smrti siahalo Jeruzalemské kráľovstvo od Bejrútu na severe až po Beer-Šebu na juhu a od rieky Jordán na východe k pobrežiu Stredozemného mora. Po ňom nastúpil jeho bratranec Balduin z Le Bourg, ktorý dostal titul Balduin II.
Na moslimskom nebi však začala vychádzať nová hviezda. Bol to Imád Zengí, mosulský guvernér seldžuckého sultána. Na Štedrý deň roku 1144 sa jeho vojská vrútili do Edessy a zmasakrovali všetkých križiakov, ktorí sa im postavili do cesty. A tak križiacke kráľovstvo, ktoré vzniklo ako prvé, prvé aj zaniklo.

Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.